Kto rozhodol, kde máme pomáhať?

V spoločnosti existujú očakávania, ktoré nikdy neboli napísané v zákonoch, no napriek tomu fungujú mimoriadne silno. Nepoznáme ich autora, no vieme presne, koho sa týkajú. Jedno z nich sa opakovane objavuje v životoch rómskych žien, ktoré sa rozhodnú pre pomáhajúce profesie, najmä pre učiteľstvo:

„Si Rómka, mala by si pracovať s rómskymi deťmi.“

Táto veta sa stala ústredným motívom rozhovoru s Beátou Danišovou v podcaste ONY VEDIA. Nešlo o diskusiu o tom, či je práca s rómskymi deťmi dôležitá. Išlo o niečo zásadnejšie, o právo vybrať si.

Beáta Danišová, pedagogička pôsobiaca v Trnave, pomenovala jav, ktorý je v školskom aj sociálnom prostredí  stále prítomný. Ak rómska žena vyštuduje pedagogiku alebo sociálnu prácu, automaticky sa predpokladá, že jej miesto je v rómskej komunite.

Tento predpoklad môže na prvý pohľad pôsobiť logicky — kultúrna blízkosť, porozumenie, dôvera. Problém však vzniká v momente, keď sa z tejto „výhody“ stáva očakávaná povinnosť.

Vtedy už nejde o podporu inklúzie, ale o obmedzenie profesijnej slobody.

Zaujímavé je, že tento tlak nie je vnímaný ani ako pochvala, ani ako výčitka. Ako Beáta opisuje, je to jednoducho neopodstatnený tlak a vopred nastavené hranice, ktoré určujú:

• kam až sa môžete rozvíjať,
• kde sa môžete angažovať,
• pre koho „máte“ pracovať.

Nie je to príkaz. Je to očakávanie. A práve preto je také ťažké ho pomenovať. V rozhovore zaznela mimoriadne silná myšlienka: zatiaľ čo pri nerómskej žene je vzdelanie vnímané ako jej osobná cesta a nástroj sebarealizácie, pri rómskej žene je často chápané ako nástroj, ktorým má slúžiť ostatným. Vzdelanie tak prestáva byť osobnou voľbou a stáva sa spoločenským záväzkom.

Beáta však jasne pomenúva hranicu: „Pre mňa je vzdelanie cesta, nie nástroj pre niekoho iného.“

Zaujímavým momentom rozhovoru je aj skúsenosť s reakciami okolia, keď rómska pedagogička nepracuje s rómskymi deťmi. Väčšinová spoločnosť to väčšinou nekomentuje. No v rómskom prostredí sa môže objaviť tiché, nevyslovené sklamanie. Akoby sa nenaplnila predstava o tom, „pre koho“ mala svoju profesiu využiť. Toto odhaľuje hlbší rozmer problému: očakávania neprichádzajú len zvonka, ale aj zvnútra komunity.

Tento jav môžeme označiť ako jemnú, neformálnu formu profesijnej segregácie. Rómske ženy sú nenápadne smerované do pomáhajúcich profesií, do práce „pre svojich“, do školstva a sociálnej oblasti. Nie preto, že by to nebola hodnotná práca. Ale preto, že sa od nich očakáva. A práve očakávanie je tým, čo berie slobodu voľby.

Čo by sa zmenilo, keby tieto očakávania zmizli?

Podľa Beáty by sa výrazne rozšírilo spektrum profesií, ktorým by sa rómske ženy venovali. Neboli by sústreďované najmä do sociálnej práce, školstva či umenia. Ich kariérne dráhy by boli rozmanitejšie a ich prínos pre spoločnosť širší. Pretože to, čo prinášajú rómskej komunite, v konečnom dôsledku prinášajú celej krajine.

Nie každá identita je pracovným zaradením.

Rozhovor v podcaste nepriniesol jednoduché odpovede. Priniesol pomenovanie niečoho, čo sa často považuje za samozrejmé.

Že pomoc je krásna vtedy, keď je výsledkom rozhodnutia. Nie očakávania.
Že identita je súčasť človeka, nie jeho pracovná náplň.
A že skutočná rovnosť začína tam, kde má každý právo vybrať si, komu a ako chce byť užitočný.

Pretože otázka nestojí tak, či rómske učiteľky majú pracovať s rómskymi deťmi. Otázka znie: Majú možnosť si to slobodne vybrať?

Tento text je súčasťou projektu Ony vedia, ktorí bol podporený DALAN Fund.