Rómske ženy nemožno vysvetliť jedným príbehom

Čo o konkrétnej žene zostáva neviditeľné, keď o nej ako prvé vieme, že je Rómka? Práve táto otázka stála pri vzniku projektu Ony vedia, ktorý sa postupne stal nielen podcastom, ale aj knihou príbehov rómskych žien.

Dlhodobo sa vo svojej odbornej práci venujem rómskej identite, diskriminácii a protirómskemu rasizmu. Som zároveň Rómka. Táto skutočnosť je súčasťou môjho života aj perspektívy, z ktorej niektoré témy skúmam. Neznamená však, že vysvetľuje všetko, čomu sa venujem, čo viem alebo kým som.

Dlhodobo som si všímala, že rómske ženy sú vo verejnom priestore často prítomné prostredníctvom tém, ktoré súvisia s ich etnickým pôvodom. Hovorí sa o diskriminácii, chudobe, sociálnom vylúčení, vzdelávaní či materstve. Sú to legitímne a dôležité témy. Problém však nastáva vtedy, keď sa stanú takmer jedinými témami, prostredníctvom ktorých spoločnosť rómske ženy vníma.

Začalo ma preto zaujímať, čo všetko o týchto ženách nevieme, pretože sa ich na to jednoducho nepýtame. Keď som začala vytvárať Ony vedia, nechcela som postaviť projekt na dokazovaní, že rómske ženy sú vzdelané, pracovité alebo úspešné. Takýto prístup môže na prvý pohľad pôsobiť pozitívne, no stále vychádza z predstavy, že určitá skupina ľudí musí svoju hodnotu niekomu preukazovať. Rovnako som nechcela vytvoriť nový ideálny obraz rómskej ženy, ktorý by iba nahradil ten negatívny. Zaujímala ma rozmanitosť. Nechcela som sa žien pýtať iba na to, aké je byť Rómkou. Chcela som vedieť, čo robia, čomu rozumejú, aké rozhodnutia pri svojej práci prijímajú, čo sa počas rokov naučili a čo by človek, ktorý ich stretne prvýkrát, nemal šancu vedieť. Počas rozhovorov som sa tak dostávala do svetov, ktoré sama profesionálne nepoznám. Mohla som sa pýtať, ale odborníčkou na ich skúsenosť bola vždy žena sediaca oproti mne.

Na začiatku som prirodzene prichádzala s pripravenými otázkami a predstavou o témach, ktorých sa chcem dotknúť. Postupne som si však začala uvedomovať, že dobrý rozhovor nevzniká iba položením dobrej otázky. Rovnako dôležité je vedieť ustúpiť od vlastnej predstavy o tom, kam má rozhovor smerovať. Niektoré z najpodstatnejších odpovedí totiž prišli vo chvíľach, ktoré som nenaplánovala. Najviac ma bavili momenty, keď žena začala hovoriť o svojej práci alebo skúsenosti tak prirodzene, že rozhovor prestal pôsobiť ako rozhovor pre podcast. Vtedy som mala pocit, že počúvam presne to, čo som na začiatku hľadala. Otázku možno položiť za niekoľko sekúnd, odpoveď však môže otvoriť skúsenosť, ktorú si druhý človek nesie celé roky. Ešte výraznejšie som túto zodpovednosť pocítila pri písaní knihy.

Ony vedia totiž nie je vedecká štúdia a ženy v tejto knihe nie sú participantkami, ktorých výpovede majú byť rozdelené do analytických kategórií. Sú to konkrétne osoby, ktorých skúsenosť som dostala možnosť sprostredkovať ďalším ľuďom. A práve preto som sa počas písania opakovane vracala k otázke, či žena, ktorú opisujem na papieri, zostáva tou istou ženou, s ktorou som sedela pri rozhovore.

Po všetkých rozhovoroch viem s väčšou istotou povedať najmä to, že rómske ženy nemožno vysvetliť jedným príbehom.

Majú spoločnú etnickú identitu, ale nemajú spoločný životopis. Nemajú rovnaké vzdelanie, povolanie, ambície, názory ani predstavu o úspechu. Dokonca ani vlastnú rómsku identitu nemusia prežívať rovnakým spôsobom. A nemusia. Pre mňa osobne je práve toto najdôležitejším výsledkom Ony vedia. Nie zoznam úspechov žien, ktoré som stretla. Nie dôkaz, že stereotypy sú nesprávne. Ani nový návod na to, ako by mala byť rómska žena zobrazovaná. Skôr vedomie, že problémom stereotypu nie je iba to, že môže byť negatívny. Problémom je, že z množstva rozdielnych ľudí vytvára jednu predstavu.

Preto by odpoveďou nemal byť jeden nový, pozitívnejší obraz. Odpoveďou môže byť množstvo obrazov. A možno práve v tom spočíva skutočný význam reprezentácie. Nie v tom, že spoločnosti ukážeme, aké by rómske ženy mali byť, ale v tom, že im umožníme byť tým, kým sú. Bez potreby neustále niečo dokazovať. Bez očakávania, že jedna žena bude svojím životom reprezentovať všetky ostatné.

Pretože rómska žena nemusí byť výnimočná, aby si zaslúžila rešpekt. A nemusí prestať byť Rómkou, aby sme v nej dokázali vidieť aj niečo viac.