Uctenie si pamiatky obetí rómskeho holokaustu

V Skalici sme si 3.8.2020 uctili obete rómského holokaustu. Na spomienkovom podujatí bola zároveň odhalená pamätná tabuľa obetiam rómskeho holokaustu. Pamätnú tabuľu odhalila primátorka mesta a poslankyňa NR SR Anna Miera a Splnomocnenkyňa vlády Slovenskej republiky Andrea Bučková.

Prejav predsedníčky Zuzany Havírovej:

Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi privítať vás na pietnej spomienke na obete rómskeho holokaustu v Skalici. Dlhé roky som s úctou a pokorou sledovala aktivity pani doktorky Zuzany Kumanovej a občianskeho združenia IN Minorita v boji za uznanie rómskeho holokaustu. Nepoznaný rómsky holokaust začal byť objavovaný a ja by som sa jej na tomto mieste chcela poďakovať za ten neúnavný boj, ktorý inšpiroval aj mnohých z nás v našej práci.

Druhá svätová vojna zmenila životy nám všetkým. Ukázala nám, čoho všetkého je schopný ten, kto si myslí, že je lepší či nadradený iným skupinám obyvateľstva. Ukázala nám utrpenie, bolesť a strach, aké sme si nevedeli predstavi. Koncentračné tábory sa stali miestami, kde ľudskosť, dôstojnosť a úcta nemali svoje miesto. Samotný život tu nemal miesto. Vraždenie počas II. svätovej vojny bolo chladnokrvné, neľudské, fanatické, tak ako celá nacistická ideológia. Nikto z nás si nechce ani len predstaviť, aké utrpenie museli uväznení muži, ženy a deti prežívať. Boli odsúdení na smrť, pretože mali inú farbu pokožky, iný etnický pôvod, iné vierovyznanie, sexuálnu orientáciu, národnosť či intelekt. Rómovia a Rómky boli nacistami označení za asociálov a nečistú rasu, čo viedlo k realizácii konečného riešenia cigánskej otázky. Boli tak zaradení medzi najmenej hodnotnú skupinu, ktorá mala byť deportovaná a zlikvidovaná. Nacisti veľmi dôsledne používali pojem Cigán, pretože sa s ním spájali jednoznačne negatívne konotácie. Celé toto neľudské konanie vyústilo v roku 1942 k deportácii Rómov do vyhladzovacieho tábora Osvienčim – Birkenau.

Šancu prežiť malo naozaj len minimum väzňov a väzenkýň. A jednou z tých, ktorá prežila koncentračné tábory v Osvienčime a Mauthusene, bola aj pani Viktórie Malíková, rodená Kýrová. Pochádzala z ôsmych súrodencov. Deportovaná bola, keď mala 13 rokov z Kunovíc. Jej matka a dve sestry zomreli hneď po príchode do tábora. Neskôr zomrel aj jej otec a ďalší dvaja súrodenci. Holokaust prežili len pani Viktória, jedna sestra a dvaja bratia, pričom jeden z nich zomrel zakrátko po navráte z tábora. Pani Viktória mala 16 rokov, keď sa vrátila a neskôr sa usadila s manželom v Skalici, založili si rodinu a prežila tu celý svoj život. Jej dve dcéry, vnúčatá a pravnúčatá sú našťastie odkazom toho, že zlo nezvíťazilo.

Avšak musíme stále bojovať, aby sme zabránili tomu, aby sa podobné vraždenie opakovalo voči ktorejkoľvek skupine obyvateľov. Musíme si pripomínať, čo spôsobila nenávisť, zloba a strach. Je našou povinnosťou postaviť sa proti akýmkoľvek prejavom rasizmu a netolerancie. Rómovia sa denne stretávajú s anticiganizmom, či už vo vzdelávaní, v zamestnaní alebo len v obyčajných potravinách, kde na nich dávajú pozor predavačky či strážnici, lebo si myslia, že budú kradnúť. Stereotypy a predsudky sa skrývajú aj vo vyjadreniach typu „majú tanec a spev v krvi“ či „kriminalitu v krvi“. Následne rastie nedôvera medzi nami. Všetky tieto prejavy nahrávajú extrémizmu, pretože sú tým správnym základom na šírenie strachu a nenávisti voči odlišnosti. Nedovoľme, aby medzi nami stáli strach a nenávisť. Naučme sa žiť spoločne v tolerantnej spoločnosti, lebo len tak sa nám bude dariť v boji proti extrémizmu.